Remastrované albumy roka sú od This Mortal Coil.
Japonci sú veľmi zvláštni, no s hudbou to bez debaty proste vedia. Nestačií, že hrajú sambu skoro lepšie než Brazílčania, málokto sa im vyrovná v džeze, interpretácii klasickej hudby a ešte si aj pestujú vlastné geo-žánrové úchylky, majú tiež vrelý vzťah k rôznym limitovaným a exkluzívnym vydaniam. A to je dobre, lebo albumy This Mortal Coil konečne dostali to čo si už roky zaslúžili: kvalitnú zremastrovanú verziu z pôvodných analógových pásov. Albumy kapely, ktorá si názov vypožičala z Hamleta. Kapely, ktorá vlastne nikdy neexistovala.
Prečo je dôležité zaoberať sa mŕtvym projektom? Ivo Watts_Russell, šéf labelu 4AD, mal to čo väčšina jeho kolegov nie: schopnosť vnímať hudbu v kontexte doby. Ivo, v čase vydania prvej z troch "tribute" platní This Mortal Coil čerstvý tridsiatnik, správne tušil, že jeho umelci sú tým najlepším čo predovšetkým 80. no tiež 90. roky mohli ponúknuť, a prišiel s vtipným nápadom: jeho katalógové originály (Cocteau Twins, Dead Can Dance, The Breeders, Xymox, The Wolfgang Press, Colourbox a iní) nahrajú coververzie jeho obľúbencov zo 60. a 70. rokov, zhodou okolností pre svoju dobu rovnako dôležitých.
Inými slovami: najlepší (na)hrali najlepších. Sila projektu produkovaného okrem Iva aj zvukovým inžinierom Johnom Fryerom, je ale okrem sily samotných nahrávok aj v obrovskom edukatívnom potenciále. Čo myslíte, odkial sa vzala náhla záľuba Davida Lyncha v nahrávkach Big Star a Tima Buckleyho? Ako objavili mnohí hipsteri Judy Collins, Emmylou Harris, Van Morrisona a kapely Quicksilver Messenger Service či Wire? A čo kultová Drugs od Talking Heads?
Dnes teda dve hodiny výber z trojice It´ll End in Tears (1984), Filigree & Shadow (1986) a Blood (1991). Všetky tri vyšli na značke 4AD a všetky tri ponúka Wegart
Ozaj, ak by vznikol poodobný projekt o dvadsať rokov, coververzie ktorých nadpozemsky silných, originálnych piesní súčasnosti by tak asi mohol nahrať?
